Volám sa Viktória Šurmanová a do svojich dvoch rokov som vyrastala ako každé iné dieťa. Bola som šťastné, usmievavé a veľmi aktívne dievčatko. Dala som zabrať celej rodine a všetci sme verili, že som zdravá. Časom som však začala padať a nedokázala som udržať stabilitu. Mamina vedela, že to nie je v poriadku – veď som chodila už od 10 mesiacov. Začalo sa obdobie, keď sa nemocnica stala mojím druhým domovom. Strávila som v nej viac ako rok svojho života.
Kým sa moji rovesníci hrali a spoznávali svet, ja som ležala na nemocničnej posteli. Diagnóza znela neúprosne: onkologické ochorenie. V mojej malinkej hlavičke sa skrýval nádor veľký ako tenisová loptička.
Doteraz som absolvovala 15 operácií, z toho 14 na hlavičke. S maminou som strávila aj 4 mesiace v Prahe, kde mi nádor odstránili. Nachádzal sa na mieste, ktoré riadi dýchanie, pohyb a ďalšie dôležité funkcie. Takéto zákroky si však vybrali svoju daň. Prestala som chodiť, ohluchla som na pravé uško, mám parézu pravej strany tváre aj tela. Dýcham cez tracheostómiu a potravu prijímam hadičkou. V hlavičke mám zavedený shunt, ktorý odvádza mozgomiešny mok. Každá jeho porucha pre mňa znamená ďalšiu operáciu a krok späť.
Odstránením nádoru sa môj boj neskončil. Musím bojovať ďalej, aby som sa raz mohla rozbehnúť svojmu šťastiu naproti. Rodičia sa veľmi snažia zabezpečiť mi všetko, čo potrebujem, no sami to už nezvládnu.
Dnes mám 5 rokov a vážim 22 kg. Každodenná manipulácia so mnou je čoraz náročnejšia, pretože sa stále nedokážem postaviť na nohy. Práve preto potrebujem intenzívne rehabilitácie – aby ma nožičky konečne začali poslúchať. Viem, že to bude ťažké, ale ja to s vašou pomocou zvládnem. Prosíme vás o podporu, aby som mohla pokračovať v cvičení a robiť ďalšie pokroky.
Z celého srdca ďakujeme za každú pomoc a podporu.
