1939 – 2004
Narodila v Behyniach, okres Topoľčany, zomrela v Bratislave. Študovala na oddelení figurálneho a krajinského maliarstva u profesora Jána Želibského na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Venovala sa komornej maľbe, kresbe, tapisérii, počas normalizácie ju „živila“ ilustrátorská práca. Bola autorkou osobitého maliarskeho programu inšpirovaného novou figuráciou, surrealizmom a magickým realizmom, ktorý od 60. rokov 20. storočia rozvíjala mimo hlavného prúdu oficiálnej tvorby.
Jej tvorbu poznamenala choroba a nežičlivé rodinné prostredie, ktoré ju predurčili prežiť život s pocitom samoty. Samota však pre ňu znamenala inšpiratívny stav mysle a ducha, ako aj ochranu pred vonkajším svetom. Slobodu našla v tvorbe, rozvíjala svoju obrazotvornosť a umenie sa pre ňu stalo únikom. Jej skorej tvorbe žičila doba slobody šesťdesiatych rokov, ktorá jej dovolila experimentovať s technikou a skúšať nové výrazové možnosti. Jej diela z rokov 1962 — 1980 charakterizovala ponurá atmosféra, dramatické akordy zvýraznené pastami olejových farieb. Postupne k nim pristupuje výrazná štylizácia tvarov, nadsázka vo výraze, ale aj nadhľad a úsmev, niekedy až grotesknosť. Obe základné polohy — tragická i úsmevná — sa veľmi často prelínajú. V rokoch 1981 — 1990 sa najviac inšpirovala reálnym svetom, najmä bezprostredným okolím, napr. sochárskym ateliérom svojho životného partnera P. Tótha. Bola vynikajúcou kresliarkou. Jej figurálne kresby zaujmú nezvyčajnou deformáciou. Jej originalita spočívala v sugestívnej poetike a výrazovej expresivite. Postavy situované v prázdnych priestoroch sú prenikavými sondami do zákutí ľudskej psychiky, niekedy aj s dejovou zápletkou. Vytvárala výtvarné diela, ktoré demonštrovali agresivitu a násilie v anonymite človeka. V jej tvorbe bol viditeľný aj motív zániku a absurdity ľudského života, smrti a umenia.Debutovala v roku 1965 samostatnou výstavou vo vtedajšej Galérii mladých na Mostovej ulici v Bratislave. Vystavovala 19 olejomalieb a 25 kresieb, ktoré nemali nič spoločné s vtedajšími oficiálnymi ideologickými požiadavkami vládnucich štruktúr. Po roku 1970 sa ocitla medzi umelcami, ktorí nemohli vystavovať, ani inak zverejňovať svoje práce. Napriek tomu pracovala ďalej. Zlom nastal v roku 1977, kedy vyhrala súťaž na rozmerný gobelín pre Dom umenia v Piešťanoch, ktorý napokon realizoval niekto iný. Po tejto skúsenosti všetky svoje obrazy a kresby z rokov 1972-78 zničila. Dve samostatné výstavy kresieb mala až po dlhšej prestávke v roku 1985 v Pezinku a v roku 1987 v nitrianskej galérii. Po roku 1989 začala vystavovať omnoho častejšie doma aj v zahraničí – Švédsko, Maďarsko, Rakúsko.
